Počas jedného týždňa tak študenti mali možnosť nielen vylepšovať svoje znalosti angličtiny, ale počas vyučovacích hodín s lektorkami Audindrou z Indonézie a Mayarou z Brazílie aj spoznávali kultúru, zvyky i životný štýl ľudí v iných krajinách. V neposlednom rade sa spoločne zamýšľali nad spôsobmi, ako urobiť svet lepším.

„Veľa ľudí cestuje do veľkých miest. Keď nám povedali, že pôjdeme do Starej Ľubovne, netušili sme, kde to je. To asi ani nie je na mape, napadlo mi vtedy. A keď sme dorazili, vedeli sme, že sme si toto mesto zamilovali na prvý pohľad. Spravilo na nás obrovský dojem,“ povedala o účasti v projekte a o pobyte v našom meste Indonézanka Audindra. „Nebolo jednoduché opustiť svoju rodinu, prihlásiť sa do projektu a cestovať po svete. Lepšou stránkou je fakt, že hovoríme aj o domove a sme rady, že máme tú možnosť,“ dodala o projekte Educate Slovakia Mayara.

Keďže stážistky s gymnazistami trávili čas aj mimo vyučovacích hodín, dokonca aj cez víkend, mali možnosť navštíviť mnohé miesta v Starej Ľubovni a v jej okolí. „Obe sme na Slovensku prvýkrát. Okrem toho, že sme učili v škole, trávili sme popoludnia so študentmi. Bolo to pre nás niečím novým, každý deň si pre nás prichystali niečo iné,“ hovorí o výletoch Mayara a s úsmevom si spomína aj na svoju prvú sánkovačku v živote. Okrem zábavných aktivít či spoločného varenia slovenských jedál študenti svojim dočasným učiteľkám splnili aj veľkú túžbu, a to prehliadku koncentračného tábora v Osvienčime.

Brazílčanke Mayara Slovensko a Ľubovňa učarovali natoľko, že by sa tu rada vrátila: „Keď cestuješ, plánuješ veľa vecí, to obnáša veľa starostí. Keď dorazíš, všetko je skvelé. Ja hovorím, že po tom čase kúsok môjho srdca ostane v Ľubovni. Keď sa vrátim do Brazílie, chcem povedať mojim rodičom, akí sú v Starej Ľubovni skvelí ľudia, navarím im halušky a určite sa tu niekedy vrátim. Ale v lete!“

„Najlepšie!“ znela zborová odpoveď na otázku, ako sa im pracovalo so študentmi. „Mám skvelé pocity z každého projektu, mesta, ale študenti v Ľubovni boli výnimoční. Boli veľmi empatickí a dobre sa s nimi pracovalo.“ Najhorším momentom bolo lúčenie. „Keď som videla smutné tváre študentov, chcelo sa mi plakať. Cítila som, že sme prepojení,“ prezradila Audindra. Aj študenti spoznali v lektorkách nových priateľov. Táto netradičná forma výučby a možnosť komunikovať v anglickom jazyku ich nakopla v snahe vzdelávať sa a cestovať.

Erika Horanská